Hlboká noc. Ticho. Pokoj. Oči dokorán, tlkot srdca, zrýchlený dych. Chlad — nesmierny chlad — sa rozlieva po tele zvonka aj zvnútra. Nepatrný výkyv premenných, predzvesť búrky v mojom živote. Overthinking? Snáď. Prosím, nech je to len to.
Myšlienky lietajú, srdce bije ako o preteky: bum, bum, bum, bum… a ticho. Asi je to tak, nemá to predsa inú logiku. Tep sa spomaľuje, vládne ticho… bum… príde znova a po dlhom čase… bum… Telo sa trasie, hľadá posledné teplo… bum… Je to jedno.
Zatváram dvere ku všetkým. Zavládla tma. Nepočujem. Necítim. Len jedny dvere čakajú na posledný impulz svetla — či príde, zažne znova svetlo a spustí celý kolobeh späť.
Všade tma. Očakávam koniec. Čakám, či príde iskrička, ktorej sa môžem chytiť. A potom — svetlo. Tak silné, že ožiarilo celý môj život. Tak teplé, že všetko začalo v sekunde kvitnúť.
Svietilo bez oddychu a venovalo mi všetku svoju energiu, až do chvíle, keď videlo, že sa už netrasiem. Keď vedelo, že som v poriadku. Že môžem pokojne spať. A ani potom svoju energiu nestiahlo.
Niekedy nás život zrazí na kolená a čakáme len to najhoršie, aby sme neboli zlomení znovu. Ale občas nájdeme šťastie také pokojné, že niet dôvodu báť sa. Tak stabilné, že mu chceme odovzdať všetko.