Sedím v kuchyni, ticho, ktoré sem-tam preruší zvuk okoloidúceho auta. Úplný pokoj. Dnes nejdem do práce, dnes sa nenaháňam za zameškanými vecami. Dnešok je tu pre mňa, pre oddych.
Popíjam kávu a z okna sledujem, ako sa počasie zmenilo a stalo sa jesenným. Hustá hmla zakrýva takmer všetko, Alpy zmizli, oddychujú v oblakoch. Vidím len jazero. Pár kačičiek na ňom, spolu, plávajú sem a tam.
Oči mi padnú na obvyklý strom. Jemný vánok, sem-tam padne list. Prichádza spomienka na detstvo – ako som večer chodieval z hodín hudby a sledoval padať listy, cítil ten jemný chladný vánok, ktorý ma toľko o živote naučil. Ukázal mi kolobeh života a aké je krásne akceptovať a užívať si každú jeho fázu.
Ten pocit života spojeného s niečím tak silným ma napĺňal. Miloval som ten pokoj a milujem ho dodnes. Dnes je môj svet ale iný – často rýchly, plný cieľov iných ľudí. Takýchto chvíľ je len málo. Takých, kedy môžem byť len sám so sebou, vnímať ten pokoj, nasávať ho plnými dúškami a cítiť viac moju dušu než telo.