Sedím na drevenej lavici, vzduch sfarbený do žlta, pohľad mierne rozostrený. Sedím, ticho pozorujem, vnímam, snažím sa pochopiť a opakovať každé gesto. Tá vôňa, ruky pokryté vráskami, zárezmi skúseností a múdrosťou tohto sveta. Cítim sa bezpečne, bezstarostne, chránený tými rukami.
Vzduch sa mení, pohľad je jasnejší. Stále ruky… tie isté? Nie. Tieto sú moje. Každou sekundou podobnejšie tým predošlým. Už prešli nejakú cestu, naučili sa niečo. Prečo sa na tieto ruky nedíva nikto tak ako ja vtedy? Nebol som sám. Bolo nás veľa, nie deti, vnúčatá…
Doba sa posunula, ľahkosť zo života zmizla… možno len z našich myslí a tie nám životy zmenili. Prečo ja sedím v krásnom byte, so slúchadlami na ušiach a pozorujem kľud vtákov lietajúcich nad jazerom? Znie to pozitívne? Áno, na chvíľu. Tie ruky vtedy o tomto nerozmýšľali. Mali mnoho problémov s tvrdým životom. Ale neboli tam slúchadlá a tvorba svetových interpretov. Spievali tam tie vtáky, bol tam detský smiech.
Tak vytiahni tie slúchadlá a počúvaj tie vtáky… možno… a čo ten smiech? Je čas to všetko dostať na správnu cestu.
Prečo nás učíte, ako byť dobrí v živote… nevyčítam… ale prečo nám nezdôraznili potrebu šťastia, potrebu toho smiechu?