Aj ja, ako väčšina z nás, som sa často zamýšľal nad životom. Nad jeho významom a smerovaním. Pudy, ktoré som cítil od malička, ma ťahali k ceste – nájsť si životnú partnerku, založiť rodinu. Roky bežali a sen sa nestal skutočnosťou. Prečo?
Na sen nie ste nikdy sami. Je tam partner, je tam príroda, je tam spoločnosť. Tak aj v mojom prípade sa na pohľad jednoduchý sen stal nesplniteľným. Ako tak rieka času tiekla, sen zosivel, nemal už takú intenzitu. Oči videli viac a rozum hovoril: „Je to takto správne. Nemáš starosti. Žiješ život len pre seba – tak, ako by to mnohí chceli.“
K tomu realita, ktorú vidím okolo seba – v živote priateľov, v živote rodičov. Predstava je krásna: prejde tehotenstvo a budeme sa tešiť. Áno, ale koľko úsilia to stojí… Nakoniec som si povedal, že je to takto dobre.
Dieťa už mohlo stáť na vlastných nohách, začínať svoj život. Ale nie je tu. A ja cítim, že je to v poriadku. Nebola splnená tá základná podmienka – ona.
Ako ten čas dokáže všetko otupiť, znecitlivieť nánosom sivého piesku. Príde letný vánok a jeho láskavým vetríkom všetko zohreje a piesok odveje. Ani po tom čase to neoslablo – je to ukryté vo mne. A ja po pár chvíľach cítim, že stačí spoznať niekoho, kto to znovu zobudí. Stačí… stačilo.
Zlatíčko, ktoré prišlo do môjho života, urobilo čiaru za všetkým a otvorilo novú etapu. Šťastnú etapu. A ja cítim túžbu – nie túžbu po dieťati, ale túžbu mať malú verziu jej vedľa seba. Malú verziu tej, ktorá je tak dokonalá vo všetkom, čo môže byť tak krásne prirodzené.
Je to krásny čas. Mne spôsobuje veľkú radosť a vidím, že aj ľudia z môjho okolia to vidia a cítia. Tí praví v mojom živote sa tešia so mnou. A tak aj moji rodičia sa tešia – lebo vidia, že som spokojný, že som šťastný. Tá etapa začala, keď som sa narodil, a teraz dozrela do vytúženej odmeny.
Tou odmenou si ale pri plánovaní rodiny nepredstavujeme, že ostaneme sami. Doba nás núti cestovať – za prácou, za životom, za láskou. Dáva nám možnosť vidieť sa aspoň cez obrazovky. Čo nám doba nedá, čo nedomyslela, je, že máme len jeden čas.
Čas, ktorý chcem teraz venovať jej. Čas, ktorý je teraz odopieraný tým, ktorí ma na tento svet priviedli. Odmena, či bolesť? Povedzte mi vy. Ako sa niekto môže tešiť z vašej radosti, keď vás stráca?
Do očí sa mi tisnú slzy. Cítim ten pocit a viem, že nie poslednýkrát. Príde znova, príde intenzívnejšie – keď to bude moja dcéra, keď to bude môj syn. Myslím si, verím, že láska, aká je tá rodičovská, nemá žiadnu konkurenciu v citoch. Myslím si, verím, že toto je to jediné, čo nás naučí plnohodnotne chcieť dobré pre niekoho iného.
Po všetkých úvahách, po všetkých myšlienkach vyhrávajú city a sny. Také, aké boli na začiatku. Tak, ako sme evolučne naprogramovaní, tak pokračujeme. Nakoniec – ako by sme chceli jedným plášťom ovplyvniť takú masu informácií, akou je naše podvedomie.