Na prvý pohľad túžba každého človeka od pradávna.
Už Platón, jeden z mojich veľkých vzorov, bol týmto fenoménom priam posadnutý. V jeho dobe bola dokonalosť niečím, čo existovalo najmä v predstavách. Neexistovali možnosti vytvoriť dokonalé koleso, na lúkach nerástli dokonalo symetrické stromy. Svet jednoducho nebol dokonalý.
Ubehli roky a jeho myšlienky sa stali trendom.
Netrvalo to ani 2500 rokov.
Prišla doba, v ktorej je život ľahký. Nie preto, že by bol jednoduchý, ale preto, že už nejde o prežitie. Už nečakáme v jaskyni na možnosť uloviť veveričku, o ktorú sa podelíme s rodinou. Vieme si zabezpečiť stravu, energiu aj teplo. Môžeme nerobiť nič a žiť v úplnej pohode… nebyť ľuďmi, ktorí si neustále nafukujú vlastné bubliny a potom ich musia riešiť.
Život sa nám zľahčil natoľko, že si môžeme dovoliť luxus nerozmýšľať o vlastnom smerovaní. Nechávame sa riadiť TikTokom a Instagramom. Naháňame svojich partnerov, aby boli lepší, dokonalejší, bližšie k tomu, čo sme tam videli – bez toho, aby sme sa reálne zamysleli, či to vôbec chceme. Zabúdame objímať tých, ktorí nám dávajú skutočnú hodnotu, lebo sme zaslepení pozlátkom predstáv, miliónmi, luxusom a túžbou byť najlepší. Mrháme vlastným časom len pre tieto obrazy.
Ak by som túto úvahu písal pred troma rokmi, bola by temnejšia.
Dnes však vidím nádej.
Paradoxne ju prináša umelá inteligencia.
Snívali sme o dokonalosti, kým bola nedosiahnuteľná.
A keď ju dnes dostávame stlačením tlačidla, začíname ju odmietať. Hľadáme chyby. Pátrame po znakoch umelosti. A zrazu má hodnotu to, čo je skutočné.
Vytvárame digitálne tváre s pehami, nedokonalými líniami, telesnými nerovnosťami – len aby nepôsobili príliš dokonalo. Len aby neboli označené za fejk.
A možno práve to bolo potrebné.
Takáto blízkosť virtuálneho sveta.
Aby sme si znovu všimli krásu, ktorú sme mali celý čas pred očami.