Dávno, pradávno, v časoch slávy kráľovstva Ayutthaya, keď sa paláce leskli zlatom a rieka niesla odraz neba ako rozliaty hodváb, zaznel v kráľovstve hlboký úder bubna, zavládlo ticho, ústa šepkali: „Kde je Aranphong?“
Oči do neba, vníma oblaky jemne plachtiace nad jeho hlavou, prešiel cez trh bez toho, aby si všimol pach korenia a potu jeho cestu sprevádzajúci. Ocitol sa niekde, kde nikdy nebol. Rieka, chrám a strom, ktorý vyvolal pocit ticha.
„Tu si sadnem a odpočiniem,“ pomyslel si a tak aj urobil. Majestátna Samanea mu poskytla nebeský tieň a pokoj. Zavrel oči a užíval si to, čo na dvore nemohol.
„Bzzzz, bzz“ a spánok bol fuč, také krátke, pozrel sa na včelu, ktorá ho vyrušila. Už, už jej chcel na to niečo povedať, ale jeho pohľad sa nechal zaviesť idylke za ňou.
Pred ním sa otvorili kamenné schody, miznúce v rieke Chao Phraya, na schodoch dievčina, krásna ako obrázok, dlhé čierne vlasy zviazané v uzle. Jemnými rúčkami naberá vodu z hlinenej nádoby a rozlieva ju po kameni. Voda steká v úzkych prúdoch medzi škárami, berie so sebou jemný piesok a prach z noci. Niekoľko tenkých prameňov jej vlasov ju nezbedne šteklí po tvári. Hnevajú ju. Díva sa na nich, dohovára a snaží sa ich odfúknuť a pri každom nádychu sa jej na pleci pohne šerpa cez neho prehodená. Je štíhla, oblečenie má asi po staršej sestre.
Aranphong ju sleduje, tichúčko, aby nenarušil ten okamih. Ani nedýcha len pre istotu, ak by to bol len sen. Nikto v jeho živote nevyvolal taký pocit pokoja, ako ona práve teraz.
Dievčina vstane, cíti jeho pozornosť, pohľady sa stretnú… chvíľa zastala, svet okolo zmizol. Hanblivo sa pousmeje, skloní hlavu a utečie do chrámu.
Zaznel gong. Poludnie. Aranphong si uvedomil, že prekročil hranicu, ktorú ešte ráno nevidel. Obrátil kroky späť k palácu.
V prijímacej sieni ho čakal jeho otec a jeho pohľad bol ťažší než zlato na stenách.
„Prečo si opustil brány bez sprievodu?“
Aranphong sklonil hlavu. „Moja myseľ nebola pokojná. Nechcel som jej nepokoj priniesť pred vás, otče.“ Odkráčal do svojej komnaty a venoval sa štúdiu rodu.
Hodina, dve, tri, Aranphong stále nevedel čo číta, jeho myšlienky sa vracali k tým schodom, ku nej. Nedokázal sa od nej odpútať. A tak sa stali jeho prechádzky čoraz častejšími, chodil a díval sa a snažil sa ju opäť zazrieť.
Jedného popoludnia, keď slnko nebolo ešte unavené, si Aranphong obliekol obyčajnú látku namiesto hodvábu a kráčal cestou, ktorú už jeho srdce poznalo viac než nohy. Prechádzal cez obvyklý trh a nasával atmosféru obyčajného života. Keď sa tak otočil za krásou lotosových kvetov začul „au“. „Odpustite, nevidel som…“ bola to ona, pohľady sa stretli, ústa ostali nemé. „Nestretli sme sa už?“ opýtala sa. „Možno,“ odvetil.
„Odnes to otcovi, Maliwan. Nech pripraví oltár pred večernou recitáciou,“ osloví dievčinu mních podávajúc jej plnú náruč lotosových kvetov.
„Áno, bhante.“ Maliwan vzala kvety, jemne sa usmiala na Aranphonga, sklonila hlavu a odišla.
„Maliwan,“ aké krásne meno. Povedal si Aranphong ticho a vrátil sa do zámku.
Menili sa dni a noci a Aranphong čoraz častejšie chodieval do chrámu. Raz kvôli obete chrámu, inokedy daru. Pravým dôvodom však bolo niečo iné, túžil čo i len na malú chvíľu zazrieť Maliwan.
Dobré ráno, otvorili sa dvere chrámu a jej oči zbadali Aranphonga. Drevená naberačka padla na podlahu. Dung, prerušilo ich pohľad. Kým si to stihla uvedomiť Aranphong jej naberačku podával. Náhodný stret rúk, zatvorené oči a slová „dnes už nechoď“. V ľaku si uvedomila, že tie slová vyslovila.
„Volajú ma Aranphong,“ povedal ticho, vzal veci, ktoré niesla a nasledoval ju k rieke. Sedí pri nej a díva sa. Vzájomná prítomnosť spôsobí, že ich rozhovor naberie smer. Stane sa ich šťastím, ich potrebou.
Aranphong sa vracia často a ich rozhovory spochybňujú čas. Ona hovorí o živote dcéry Brahmánskeho kňaza, on o obmedzeniach.
Láska neprišla náhle.
Prišla potichu.
Začal si všímať, že keď sa vracia do paláca, je svet ostrejší. Farby silnejšie. V noci nemohol spať, lebo myslel na jej smiech, ktorý nebol hlasný, ale mal v sebe svetlo.
Ona si začala uvedomovať, že keď počuje kroky na kameni, jej srdce sa zrýchli ešte skôr, než vie prečo.
Rieka stmavla skôr ako obloha, prichádza búrka. „Musím opäť do hradu,“ povedal a odobral sa preč.
„Tvoje kroky vedú v poslednom čase príliš často k rieke,“ povedal otec.
Aranphong ostal chvíľu ticho.
„Ak by žena nebola z rodu dvora, no bola by cnostná, mohla by stáť po mojom boku?“ pokračoval.
„Tvoje manželstvo nie je tvoje, Aranphong. Srdce patrí tebe, ale manželstvo kráľovstvu,“ odvetil otec.
Oči Aranphonga oťaželi, poďakoval otcovi za odpoveď a odobral sa cestou do svojej komnaty. Po ceste sledoval dážď, ktorý zalial celé kráľovstvo svojou nehou. Rozmýšľal o ťarche jeho osudu, o tom, že môže mať všetko a predsa to neznamená nič.
Jedného večera, len tak ležali pri rieke, hovorili o všetkom a o ničom. Aranphong mlsal semienka lotosu z kvetu, ktorý rieka vyplavila pri ňom.
„Ak budeš jesť po ležiačky, budeš hadom v ďalšom živote,“ povedala a smiala sa.
Zasmial sa a sadol si.
Nad riekou sa zdvihla hmla, slnko začalo ustupovať.
„Keby som nebol tým, kým som, bola by si mojou?“
Pozrela sa naňho dlhšie, než bolo bezpečné.
„Ty si tým, kým si,“ odpovedala. „Otázka je, kým chceš byť.“
Prvýkrát ju chytil za ruku, nie vášnivo, rozhodne. Pohľady sa stretli, obaja pocítili istotu, ako nikdy predtým.
Dvere chrámu sa otvorili, chvíľu prerušil pohľad kňaza. Maliwan ostala vážna, sklonila hlavu a odišla domov.
„Moc berie viac, než dáva. Nechcem, aby si sa stala jej obeťou,“ povedal jej otec vo dverách.
Keď sa najbližšie stretli, medzi nimi už nestál len vzduch. Stál tam strach.
„Zakázali mi to,“ povedala.
„Aj mne,“ odpovedal.
Na chvíľu sa ani jeden nehýbal.
Potom urobila krok k nemu.
„Tak čo urobíme?“ zašepkala.
V jeho očiach sa prvýkrát objavil boj – nie proti svetu, ale proti sebe. Proti všetkému, čo ho učili.
„Ak odídem,“ povedal pomaly, „už sa nevrátim.“
Jej prsty sa zovreli okolo jeho dlane.
„Tak už zostaň so mnou,“ povedala.
Opätoval zovretie.
„Čo teda urobíme?“ opýtal sa.
„Poď!“ zašepkala a ťahala ho za ruku behom k blízkemu chrámu.
„Bhante, bhante!“ naliehavo vravela.
Našla ho, mnícha, ktorého hľadala. Toho, ktorý pri nej stál od malička ako jej osobný strážca.
„Bhante, čo mám robiť?“ povedala mu celý príbeh a starosti, ktoré ju ťažili.
„Maliwan, toto nemôžete, to vám nikto neodobrí,“ povedal mních.
Slzy vyšli z jej očí, pohľad klesol.
„Utečieme spolu,“ povedal Aranphong. „Nájdeme si svoje miesto tam, kde nás nepoznajú, tam kde budeme len muž a žena.“
Mních pokrútil hlavou. Nad silou ich lásky sa mu zastavil dych.
„Dobre teda,“ povedal, „ak teda chcete byť len muž a žena, poďte.“ Zapálil kadidlo a začal recitovať:
„Takto som počul: Jedného času Pán prebýval v Sāvatthí, v Jetavane…“
V chráme svietili len olejové lampy, rozvoniavalo kadidlo, hlboký pohľad do očí Aranphonga jej dal istotu v tomto kroku.
Ich zápästia sú spojené bielou niťou a tichom sa nesie:
„Nech je vaše spojenie založené na pravde, nie na túžbe. Nech je vaša myseľ pevnejšia než strach.“
Ruky tak späté prirodzene, teraz boli späté aj požehnaním.
„Prijímame vaše požehnanie, bhante,“ povedali vďačne.
Chrám zostal za nimi tichý. Olejové lampy ešte dohasínali, keď vyšli pod nočnú oblohu.
Dážď ustal, no zem bola mäkká a vzduch ťažký.
Aranphong sa zastavil pod bambusmi, ktoré sa nad nimi nakláňali ako šepkajúci svedkovia.
„Tam za lesom,“ povedal tichšie, než plánoval, „je malá dedina. Rybári. Nikto nás tam nepozná. Mohli by sme tam začať nový život.“
Maliwan sa naňho pozrela.
„A tvoje meno?“ spýtala sa.
„A tvoje povinnosti?“
„Necháme ich za riekou,“ povedal rozhodne.
Vedela, že to nie je také jednoduché.
Ale vedela aj to, že ak teraz ustúpi, nikdy sa už nerozhodne.
Chytila ho za ruku. „Poď.“
Prechádzali cez bambusový háj, kde vietor vydával dutý zvuk medzi steblami. Zem bola klzká, nasiaknutá dažďom. Z diaľky bolo počuť rieku, silnejšiu než cez deň.
Za nimi sa mesto zdalo pokojné. Príliš pokojné.
Aranphong sa raz obzrel späť. „Keď sa rozvidnie,“ povedal, „budú nás hľadať.“
Maliwan prikývla. „Tak poďme skôr, než sa rozvidnie.“
Bambus ustúpil vysokým trávam.
Pred nimi sa otvoril úzky breh, kde sa rieka stáčala a podmývala pôdu.
Voda bola tmavšia než noc.
Aranphong jej pomohol prekročiť klzký koreň.
Pod nohami sa zem zachvela.
Na okamih sa zastavili.
Krrk, breh pod nimi najprv len zapraskal.
Aranphong sa prudko nadýchol.
„Maliwan—“
Zem sa pod ich nohami zosunula. Hlina sa rozpadla ako mokrý piesok. Jej noha sa pošmykla, ruky sa mu zaryli do zápästia.
„Drž sa!“ vydýchol.
Voda pod nimi hučala — hlboké, temné huuu, ktoré pohlcovalo noc.
Na okamih viseli medzi zemou a riekou. Stačilo pustiť.
Stačil jeden pohyb.
Jeho prsty sa zovreli ešte silnejšie.
„Neboj sa,“ zašepkal a hlas mu zlomilo.
Krrrrrk! Posledný kus brehu sa odlomil.
Padali. Vzduch im vyrazil dych z pľúc.
Voda ich prijala prudko. Chlad prenikol až do kostí. Prúd ich stiahol hlbšie, než čakali. Aranphong sa pokúsil vyplávať, no ťažká látka sa mu omotala okolo nôh.
„Mali—!“ voda mu zaliala ústa.
V temnote pod hladinou ucítil jej ruku.
Zovrela jeho dlaň tak pokojne. „Neodchádzaj…“ vydýchla.
Posledný výdych sa medzi nimi rozplynul v bublinách.
Ich telá sa potopili. Ich myseľ však neklesla rovnakým smerom.
Nad hladinou vietor prešiel bambusom. A potom už len rieka spievala svoje ťažké, neprestajné huuuuu…
Tma, tá neskutočná tma, ale nie je prázdna. Necítim ruky, nedokážem pohnúť plecami. „Daj do toho silu, otvor oči, zvládneš to!“
Voda, všade voda a ten chlad. Nedýcham, počkaj nepotrebujem to. Čo to je za pocit. „Zaber raz, dva“ a každým miernym pohybom ovládol smer v rieke. Pozrel dole, žiadne dlane. Len tieň dlhého vlnitého tela.
„Neodchádzaj!“
Zastavil sa. „Odkiaľ to prišlo? Čo som to? Kam plávam?“
Vynoril sa na hladinu a uzrel svetlo, svetlo ktoré bolelo, ako niečo stratené.
Pod hladinou sa jeho telo stočilo samo, pevne, pripravené.
A rieka ho prijala za svojho.
Klesol hlboko, pochopil, že oprieť sa o dno a korene na ňom je pre neho jednoduchšie. Plával šikmo proti prúdu, ako to vlastne robil vždy, sledoval zakalenú vodu a pohyb okolo. Chňap, prvý lov a úspech, prvá ryba. Ale prečo ten pocit prázdnoty.
Dni sa menili a on rástol. Našiel si obľúbené miesto a všetci rýchlo pochopili, že je jeho. Ostatné hady tam nechodili. Ľudia, ktorí žili okolo verili, že on je tam ochrancom. Phaya Nak Khung Yai, tak ho nazvali a z diaľky sledovali vlnenie vody nad jeho robustným telom.
Často z vody vyšiel na kamenné schody a vyhrieval sa na slnku. Cítil tam pokoj a prijatie. Tam prázdnota mlčala.
Prišiel nový deň, obloha bola ťažká po daždi a mních z neďalekého chrámu sledoval vlnenie vody nad Nakovým telom. Na obzore zazrel niečo nevídané. Vták, nie obyčajný, vznešená Phala Garuda z ušľachtilého rodu. Ako si zavítala práve tu, tak ďaleko od domova.
Prelet nad riekou, zazrela vlny. Nak vyskočil vysoko, že sám neveril, že to dokáže, jeho skok sprevádzala vodná erupcia, jeho sila bola obdivuhodná. Minul, on áno, Garuda nie. Bola výborným letcom, jednoduchým manévrom sa vyhla útoku a chytila Naka do pazúrov. Začal sa vzdušný boj velikánov, pazúry zaborené v Nakovom tele, ktoré sa omotalo okolo tela obrovského vtáka. Netrvalo to dlho a obaja padli na trávu blízko rieky. „Prečo ale ten pocit?“ Nak povolil zovretie, nechal svoj život na pospas jej rozhodnutiu. Plazil sa späť do rieky keď miesto očakávanej smrti prišlo „Neodchádzaj!“ Ostal zmeravený na tráve tak známej, medzi schodmi a tým veľkým stromom, ktorý prinášal taký pokoj. Otočil sa a vrátil sa na nedávne bojište. Pohľady sa stretli a už nepustili.
Garuda si postavila hniezdo v korune toho stromu a denne sa vyhrievala na slnku pri schodoch spolu s Nakom, ktorý sa pre ňu stal za chvíľu tak vzácnym. Sedeli, užívali si slnko a delili sa o svoje svety. Garuda hovorila o lietaní na oblohe, o pohľade z výšky, Nak o chlade sveta pod vodou. Pri jeho slovách Garuda zmeravela a zaliali ju slzy. Nak ju objal svojím telom, tentokrát bol ten pocit úplne iný. Tak studené telo a predsa ukojilo jej potrebu, upokojilo jej zmysli.
Kňaz v chráme slúžiaci sledoval seansu týchto mytických tvorov každý deň, ani dnes nevynechal. Len tak tam stál so slzami v očiach a na perách vyselo jedno slovo: „Maliwan.“
Starí rybári hovoria, že v dňoch, keď sa nebo a voda spojili v jednej hmle, nad riekou bolo počuť dych, ktorý nepatril ani vtákovi, ani hadovi.