Je ráno. Pre mňa. Je skoro desať. Do práce idem neskôr, a tak som si mohol dovoliť ten malý luxus spať dlhšie. Alpská idylka. Teplý byt. Horúca káva. Za oknom kopce snehu.
Všetko je nastavené správne. Práca. Láska. Smer.
A predsa toto ráno…
Zo spánku ma zobudila práve tá láska. Pre ňu už nie je ráno. Tvrdo pracuje, aj keď je sobota, a usporiadanie času na Zemi zariadilo, že v jej živote je už poobede. Telefón zazvonil. Bol som šťastný, že ju vidím a počujem.
Moja ranná rutina a pocit spolupatričnosti pri káve s niekým blízkym smerovali moje kroky. V momente, keď som bol pripravený na svoju pocitovú odmenu — kávu s ňou — prišla veta: „Už musím pracovať ďalej.“
Milo, ako nikto iný. Rozlúčili sme sa a hovor skončil.
Často hodnotím svoje kroky. Svoje správanie. Sám sebe určím, či to bolo správne, alebo je potrebné niečo zmeniť.
Aj teraz prišla reflexia. A nie som spokojný. Vidím, že som konal zvykovo, poháňaný túžbou po svojom dopamíne, namiesto toho, aby som si v tej chvíli uvedomil svoje priority a konal podľa nich.
Mal som vstať. Ostať sedieť za stolom. Venovať jej čas, ktorý sme mali.
Je táto úvaha zbytočná? Možno je to malicherné. Možno by to väčšina nechala tak.
Ale nikdy nevieme, ktorá minúta je posledná. Či ju využijeme správne, alebo ju premrháme — a ako sa na ňu budeme pozerať, keď už bude minulosťou.
Hovoríme o poslednej minúte, akoby bola len jedna. Ale v skutočnosti ich máme stovky. Posledné minúty pri rozlúčkach s ľuďmi, na ktorých nám záleží. Na miestach, kde sa už neocitneme. V čase, ktorý v nás zanechá stopu.
Stovky momentov. Stovky myšlienok: „Prečo som to neurobil inak?“
A odpoveď? Naučme sa rozmýšľať o všetkom, čo robíme, cez svoje priority. To je jediná cesta, ako byť spokojný sám so sebou.