Počúvam starú pieseň a jej text a realita môjho života v posledných dňoch ma núti uvažovať. Dnešná úvaha je šťastná, možno mierne sarkastická.
My ľudstvo sme od počiatku veľký bojovníci. Neúnavne bojujeme za dosiahnutie cieľov. Už v dobe dávno minulej sme bez rozmyslu dávali svoje životy za plány svojho pána. Chrabrí, obdivuhodní… nie… dôležité je to bez rozmyslu. Nerozmýšľame a konáme a tak aj žijeme… aj ja…. Všetci si myslia, že je to správne, tak prečo nie.
A túto verziu aplikujeme v každom smere života. Aj v láske. Sme ako pstruhy neúnavne plávajúce proti prúdu rieky. Ďaleké kilometre života…. Nie, niekto tam dávno postavil múr… múr, ktorý nie sme schopní prekonať. Ale my stále skúšame… nie je lepšie sa pustiť po prúde ako po tobogáne a založiť plutvy za hlavu?
Zamilujeme sa a dobíjame…. To nie je hrad páni… ten ak dobijete, zostane prázdny. A dobijeme ho? Nie… lebo ten hrad už dávno dal kľúče od tajných dverí niekomu inému. Vy dobíjate a vnútri už niečo kvitne… dobíjate a celý hrad zmizne do inej dimenzie… prečo, lebo nie ste tým, kto o tej realite rozhoduje. Nie ste ani tým, kto bol do tej reality prizvaný.
Aj ja som to pochopil teraz. Hrdý na svoj posun za 38 rokov. Alebo aj nie… lebo toto uvedomenie nemá nič s mojou genialitou. Bol som prizvaný, dostal kľúče od tajných dverí a pre všetkých tých bojovníkov hrad zmizol. Až vtedy som pochopil, aké krásne je byť tým, ktorého si vyberie úplne prirodzene a bez turnaja…