Je skoro ráno. Oči otvorené skôr, než by bolo treba. Káva sa pripravuje sama od seba – zvyk, ktorý vo mne zostal po rodičoch. Okno je otvorené.
Sedím v kresle a ticho sa rozprávam s mojou milovanou.
Nádych.
Studený, čistý alpský vzduch sa ma len jemne dotkne… a niečo vo mne sa pohne.
Tá vôňa.
Poznám ju.
Zrazu nie som tu. Som malý blonďavý chlapec. Držím mamu za ruku a kráčame skoro ráno z nášho bytu. Vonku je ticho, akoby svet ešte len začínal. Ideme do škôlky, ako každé ráno.
Obrazy sú nejasné. Rozmazané.
Ale vôňa… tá zostala presná.
Nesie so sebou ďalšie. Krém, ktorý mama používala. Vzduch v škôlke. Chuť pomazánky na desiatu.
A ten pocit.
Iný.
Dnes som spokojný. Naplnený. Viem, kde som a prečo.
Ale toto… bolo jednoduchšie.
Tichšie.
Bez otázok.
Len byť.
Možno sa mení všetko okolo nás. Možno aj my.
Ale niekedy stačí jeden nádych…
a na chvíľu sa všetko vráti presne tam, kde to nikdy úplne neodišlo.