Ráno, neznáma ulica. Vzduch je ešte mäkký, teplý, nasiaknutý nocou. Kráča po chodníku od neznáma, bez cieľa, bez smeru. Pred malou kaviarňou pri škole sa už tvorí rad, tak sa doň postaví a čaká. Keď príde na rad, uvedomí si, že nevie povedať nič. Vytiahne mobil a rýchlo hľadá prekladač. „Coffee mai?“ ozve sa spoza pokladne. Zdvihne hlavu a prikývne. Pokladníčka mu podá lístok s číslom. Šlo to prekvapivo dobre.
V rukách drží mobil a snaží sa preložiť číslo objednávky. 40, sí sip. Prikývne si, akoby práve pochopil niečo dôležité. Postaví sa k výkladu a sleduje autá jazdiace smerom k škole. Deti v uniformách, ranný pohyb, ktorý ho míňa.
Zrazu zaznie číslo. Otočí sa a siahne po káve, no namiesto pohára pocíti teplo dotyku. Niekto iný sa snaží vziať tú istú kávu.
Zastane. Ten pocit nezažil už dlho.
Zdvihne pohľad a oči sa stretnú. Tmavé, hlboké. Energia sa preleje z ich hĺbky do jeho nebesky modrých bez jediného slova. Na okamih sa v nich stratí. Ona sa jemne usmeje a potichu povie „ji sip“, pričom ukáže na 20 napísanú na pohári.
Strhne sa. Uvedomí si, čo sa stalo, a rýchlo pustí jej ruku. Srdce mu udiera silnejšie, než by malo. Nevie, či neprekročil hranicu, ani ako to napraviť. „I am sorry,“ povie a drží sa tej vety, akoby bola jediná, ktorú má. „It is OK,“ ozve sa tichým hlasom a skôr, než si stihne uvedomiť jej slová, už tam nie je.
Čas, kým dostane svoju kávu, prebehne príliš rýchlo. Jej chuť si ani neuvedomí. Stále sa topí v tých očiach.
Na druhý deň rovnaké ráno. Oči otvorí s jedinou myšlienkou a v rovnakom čase sa vyberie do kaviarne. Čaká, no neprichádza. „Snáď tu nebola náhodne,“ pomyslí si. Príde ďalšie ráno, nie je tam. Čaká, sleduje dvere, ľudí, prázdno. Chvíľka nepozornosti – vošla.
34, jej objednávka. Čaká.
Tentokrát to urobí znova. Náročky. Ich ruky sa dotknú, krátko, no vedome o niečo dlhšie. Ona sa naňho pozrie a usmeje. On na ňu. Nadýchne sa. „Prepáčte, nechcem rušiť… ale chcem sa opýtať, či by sme niekedy tú kávu nemohli piť spolu.“
Dni plynú, kávy sa stanú rutinou, blízkosť potrebou.
Stretávajú sa vždy na tom istom mieste pri okne. Ona si objednáva bez váhania, on stále s mobilom v ruke, no čoraz menej ho potrebuje. Učí sa pomaly, cez ňu. Užívá si, ako sa usmieva, keď mu niečo vysvetľuje. Ako ho opraví, keď povie niečo zle, a pritom sa smeje tak, že sa musí uraziť.
Raz mu vezme mobil z ruky. „Nie tak,“ povie a napíše vetu zaňho. Podá mu ho späť.
„Ako sa ťa opýtam, či chceš kávu po thajsky?”
“Kafé mai? Všetky otázky sú jednoduché, len pridáš mai na koniec.“
„Ok, teda… Bozk mai?“
Pozrie naňho ostro. „Zabijem ťa loj.“
Nakloní sa k nej a pobozká ju na líce.
Nový deň. Ona číta knihu pod stromom v parku. On sedí na lavičke s mobilom v ruke, no jeho pohľad je uprený len na ňu. Na ten pokoj, ktorý vyžaruje. Na jej krásu.
„Chcel by som byť tou knihou,“ povie potichu. „Chcem, aby si sa na mňa tak dívala a držala ma vo svojich rukách.“
Zdvihne pohľad. Najprv ho len pozoruje. Akoby si ho ukladala niekam hlboko do pamäte.
Usmeje sa.
„Zabijem ťa loj,“ povie potichu.
„Tým sladkým bozkom?“
Zamračí obočie. „Nie.“
Usmeje sa a ponorí sa späť do čítania.
Chvíľu sedia v tichu, plnšom ako iné chvíľe.
„Čo ak zostarneme?“ opýta sa zrazu, stále s pohľadom v knihe. „Naozaj zostarneme.“
Pozrie sa na ňu..
„Chcela by som zomrieť s tebou,“ povie potichu.
Chvíľu ju sleduje dlhšie, než je zvykom. Potom, úplne vážnym tónom, povie:
„Ovládnem čas. A vrátim nás sem. Aby sme tento život mohli prežiť znova.“
Rozosmeje sa.
„Zabijem ťa loj.“
Kávy nahradia silné objatia, objatia bozky. Už kráčajú ruka v ruke ako pár stvorený jeden pre druhého.
Veľa sa zmenilo, niečo však ostáva rovnaké: „Zabijem ťa loj.“
„To bude krásne, umrieť rukou tak prekrásnej ženy.“
Objíme ho a idú spolu spať.
Spoločný spánok je tým, čo nabíja baterky ich oboch, napĺňa ich energiou, prepája ich navzájom.
„Dobré ráno,“ zaznie z tých hlbokých, napoly prebudených očí.
„Dobré ráno,“ ozve sa z druhej strany.
„Kávu mai?“
Začne sa každodenný rituál, ktorý je už pevný ako tlkot ich sŕdc.
Občas má na zlomok sekundy pocit, akoby tento presný moment už prežil. To isté svetlo, tie isté slová, ten istý pohľad v jej očiach. Skĺzne to preč skôr, než to stihne zachytiť.
Príde večer. Obvyklý vtip, obvyklá odpoveď: „Zabijem ťa loj.“ Tón je však iný. Vážny.
Nemala dobrý deň. Niečo ju trápi. On to nevie.
Pristúpi k nej, pobozká ju na čelo a na okamih zaváha, akoby niečo zvažoval.
„Nič sa tým nezmení,“ povie potichu. „Nechcem existovať bez teba.“
Pozrie sa naňho. Nerozumie tým slovám, no nemá energiu na otázky.
On ju sleduje o chvíľu dlhšie, než by mal. Akoby si ten moment ukladal.
V tej chvíli sa rozhodne.
Nenechá to odísť.
„Poď si ľahnúť, zlatíčko. Ráno to bude lepšie.“
Ráno však nie je lepšie. Je nesvoja. Musí ísť do práce, ktorú už neberie ako svoju, ktorá jej prináša viac utrpenia než potešenia.
Večery sa stávajú tichými. Ona je stratená v myšlienkach, realita len tak plynie okolo. On ju sleduje z diaľky, no ten pohľad ho už neteší. Trápi ho. Chcel by, aby bola znovu tou šťastnou, akou bola. Nedovolí si povedať vtip, bojí sa, že ju rozruší ešte viac. V tejto chvíli je preňho ich láska tým jediným, na čom záleží.
Príde nový deň, nový večer. Zoberie všetku silu, ktorú má, a skúsi vtip. Nevhodná chvíľa. Slová visia vo vzduchu. Nie sú vyslovené, no ich tón je hlasný.
Vidí to. Cíti to.
Pristúpi k nej, pohladí ju po líci a pobozká na čelo.
Na zlomok sekundy je všetko povedomé. Príliš povedomé.
Akoby si jeho telo pamätalo niečo, čo jeho myseľ nie.
V tej chvíli pocíti bolesť.
Pohľad jej skĺzne vedľa.
Nôž.
Najprv zaznie zvuk. Kov dopadne na zem.
Potom ticho.
Zatvára oči.
Čo ak by neprišiel? Prečo ten nôž držala?
Príde nový deň.
„Dobré ráno…“
Bol to sen?
Pozrie sa na seba do zrkadla. Niečo sa jej nezdá. Déjà vu. Nie len pocit — stopa. Ako niečo, čo už prežila, už stratila. Celý deň má pocit, akoby sa to už stalo.
Príde večer. Pohladenie. Bozk.
Pád.
Nový deň.
„Dobré ráno…“
Ten istý tón. To isté svetlo.
Večer.
Tie isté slová sa formujú ešte skôr, než ich vysloví.
Pád.
Znova.
Prejde týždeň.
Stále je utorok.
Príde večer. Tá nálada. Ten pocit. Ten nemožný vtip.
Pozrie sa naňho.
„Nestalo sa toto už?“ opýta sa.
„Niekoľkokrát,“ odvetí.
„Povedal som ti, že bez teba existovať nechcem,“ povie.
„Čo si urobil?“
„Vedel som, že to môže prísť,“ povie pokojne.
„Tak som nenechal ten deň skončiť. Držal som ho… aby som sa k tebe mohol vrátiť.“
Na chvíľku ostane nemá.
„Prečo, ak vieš, čo príde, robíš stále to isté? Prečo stále prídeš? Prečo to necháš skončiť takto?“
Pozrie sa na ňu pokojne.
„Nechcem do toho zasahovať. Zmenou jedného momentu nezmením realitu. Chcem s tebou prežiť každý jeden deň svojej existencie… aj keby to mal byť tento jeden dookola. Chcem ťa ráno vidieť. Chcem ťa večer pobozkať.“
„Si blázon,“ zaznie.
„Zabijem ťa loj.“
Známe slová. Tentokrát známy, jemný tón.
Pristúpi bližšie.
Pohladí ju.
Pobozká na čelo.
Tentokrát necíti bolesť.
Len teplo jej objatia.
„Milujem ťa,“ zaznie.
Jej hlboké oči sa zatvoria do spánku.
Nikto nevie, ako tento príbeh končí. Či žijú šťastne až do smrti, alebo potrebujú túto časovú slučku ešte nespočetnekrát. Jedno je však isté. Patria jeden k druhému.