Ležím na posteli a dívam sa na tvár, ktorá začína v mojom živote znamenať viac než čokoľvek iné. Hruď mám naplnenú citom tak silným, že by mohol svietiť. Na prázdnotu spred čias si už ani nespomínam. Akoby sa vznášala niekde, kde som ešte nikdy nebol.
Je ako mesiac – tichý, vzdialený, a pritom stále nad nami. A rovnako ako on, aj ja som len odrazom toho, čo ku mne prichádza. V tejto chvíli je to nesmierne šťastie a láska.
Dívam sa a chcel by som ju objať. Nemôžem. Jej tvár na mňa svieti z obrazovky. Virtuálna, a predsa skutočná. Ukrytá v diaľke ako poklad, ktorý som hľadal celé roky – a možno som ho ani nehľadal. Možno to bola len náhoda.
A náhoda… tá je najkrajším nezbedníkom na svete. Vie v okamihu rozbiť všetky plány a s úsmevom ich premeniť na niečo, čo by človek nikdy nevymyslel. V mojom prípade mi ukázala ju. Pretože keby som sa spoliehal len na vlastné kroky, možno by som ju nikdy nenašiel.
Niekedy sa mi zdá, že celý život je hra. Ako keby dávny šachista rozhádzal ľudí po svete, pomiešal im jazyky a s napätím sledoval, či ten ťah, čo nás ťahá k sebe, bude silnejší než oceán a ticho medzi slovami.
Keď sa dívam na svoj život teraz, zdá sa mi, že sa tá partička blíži ku koncu. A že na jeho tvári je tiež úsmev. Pretože tentokrát, v tejto hre, vyhráva to pravé.