Sedím na mieste starom a novom zároveň. Pijem kávu, ktorej chuť tak dobre poznám, a predsa som ju dlho necítil. Za barom hotela, ktorý som kedysi znepokojený opustil. Dnes vychutnávam a cítim pokoj ako pri návrate domov.
Po dlhom čase nie je nutné spoznávať a učiť sa. Všetko je známe. Dávny kamarát mi praje dobré ráno, od dverí mi kýva známym gestom – pre neho tak osobným, a napriek tomu som ho pochopil na prvýkrát.
Celá táto situácia, spomienky a to, ako som tu pôsobil predtým, mi ukazujú, ako veľmi spoznávanie ľudí a naše city ovplyvňujú optiku, cez ktorú ich vnímame. Niekedy bol kolegom, snaženlivým, ale napriek tomu som k nemu mal sem-tam postoj ako jeho vedúci. Dnes, ako som napísal, kamarát… Viem, aký je, poznám ho – a tak naňho aj hľadím.
Dnes nevidím jeho účes ani oblečenie. Vidím kompletný obraz, nenarušený vonkajšími vplyvmi. A tak sa zamýšľam ďalej – či tak, ako zvykneme hodnotiť nových ľudí vo svojom živote, by sme chceli hodnotiť aj svojich blízkych. Mamu, otca, či svoje deti… A koľko ľudí možno pre prvotnú optiku stratíme. Koľko z nich je zlatom v tomto svete.
Tak možno nespoliehajme na prvý dojem, nehodnoťme hneď, neuzatvárajme, akoby náš názor bol ten najsprávnejší. Doprajme si čas ľudí spoznať naozaj – a obohaťme svoje životy možno viac, ako by sme boli schopní.