Vyčerpaný a unavený sa dívam na poslednú objednávku. Už len dve jedlá… dnes sa to konečne ukľudnilo. Začína obyčajný večer. Takmer nemám hlas z rozdávania úloh, som vyprahnutý ako pustina. Prechádzam cez dvere z kuchyne do reštaurácie s jedinou túžbou – vziať si pohár studenej vody po troch hodinách pekla, v ktorom bolo ťažké sa nadýchnuť.
Prídem, impulzívne uchopím pohár a čapujem chladenú sódu. Letmý pohľad mi skĺzne na terasu. Oči sa zastavia na mladom páre, ktorý si pri stole užíva večer pri jazere. Ten pocit si viem predstaviť. Vydýchnem a nadýchnem svieži vzduch s vôňou alpskej vody v prítomnosti milovanej. Myslím, že práve toto by som považoval za jednu z najcennejších chvíľ.
Zvláštne, že nás delia len jedny dvere, vzdialenosť možno desať metrov. Desať metrov, ktoré znamenajú rozdiel medzi blahom a peklom. Neprávo? Možno len realita života. Prečo jedni tvrdo pracujú a iní si vychutnávajú tieto okamihy? Neviem. Asi preto, aby si ich vychutnať mohli…
Možno, ak si ich raz budeme užívať my, tiež nebudeme premýšľať nad tým, kto stojí za pocitom nášho blaha. Nakoniec, ani ja, keď pripravujem jedlá pre hostí, nerozmýšľam nad tým, aký večer ich čaká a čo v ňom spôsobí jedlo, ktoré im navarím.
Dnes ma však ten pohľad zastavil. Možno si zajtra uvedomím, že to, čo varím, môže byť súčasťou takejto chvíle. A možno ju viem ešte o kúsok zlepšiť.