Pripravujem sa na spánok a v hlave si premietam obrazy dnešného dňa. V mysli sa mi zrodí úvaha.
My, ľudia, akokoľvek sme sa vo svojom vývoji vzdialili od zvierat, akokoľvek dokonalým sa naše zmýšľanie stáva, stále sme ovládaní pudmi – alebo, ak to poviem inak, podvedomou časťou nášho mozgu. Tradične máme zaužívané isté postupy, a tak ich aj očakávame. Kto to naruší, riskuje stratu.
A tak aj ja dnes – neprimerane skoro – uvažujem nad vyslovením slov, ktoré by tak prirodzene vyšli z mojich úst. Slov, na ktoré väčšina ľudí márne čaká. A ani ja som ich nevyslovil… zo strachu, že nimi vyvolám myšlienky, a myšlienkami stratu.
Prečo, keď niečo cítime, to nepovieme, ak sa to vymyká danému konceptu? A naopak – po čase, keď sa nad tým už ani nezamýšľame, keď tie slová často ani nevnímame a možno ich používame namiesto niečoho, čo má úplne opačný význam – vtedy ich vyslovíme.
Dnes moja úvaha nenesie bolesť, krivdu ani iný pocit. Dnes sa len čudujem, ako sa dokážeme riadiť takýmito podnetmi. A ako sa aj ja sám vedome rozhodnem podriadiť niečomu, čo je v podstate nelogické.