Nedeľa, kľud. Za mnou zvuk kávovaru, ktorý mi pripravuje kávu.
Predo mnou telefón s obrazom tej, ktorá mi je najvzácnejšia. Snaží sa objednať si niečo na zjedenie a pritom kývka nožičkami.
Taká obyčajná chvíľa… taká obyčajná, že som pred pár mesiacmi ani nedúfal, že príde.
Dívam sa na ňu a nepotrebujem ani dýchať. Ten pocit, keď ju vidím, ma napĺňa všetkým potrebným pre môj život. Objať ju… to je ten sen… nikdy som to necítil, a napriek tomu je tu ten pocit… je tu tak silné puto. Obojstranné.
Táto doba, ktorú som v toľkých úvahách dehonestoval slovami, ako „odložme mobily a dívajme sa na to, čo máme pred sebou“, mi dala lekciu. Práve cez ten mobil mi poskytla šťastie, o akom som už prestal snívať.
Myslím, že niekedy je myslieť chyba. Niekedy by som chcel žiť život len tak, bez myšlienok, riadiť sa tým, čo cítim, a užívať si túto krásu žitia.