Nová práca, noví ľudia, nové zážitky. Toto je častý začiatok mojich myšlienok. Áno, prežívam obdobie, kedy hľadám miesto, kde ostanem. A aj tu je jedno, ktoré som považoval za vhodné.
Prvý kontakt – a na pohľad rázny šéf. Ego predovšetkým. Krik, podkopávanie nôh spolupracovníkom, panvičky ľuďom, ktorí stoja za jeho menom, hádže doslova ako psom. Nehanebne neskoré príchody a skoré odchody z práce nie sú výnimkou. Za chrbtom zástupca – superman – neúnavne žehlí všetky chyby a vykonáva väčšinu práce svojho nadriadeného.
Dôležitosť človeka, ktorý nám stojí za chrbtom, som si uvedomil okamžite. A aj to, ako nás niekedy oslepí ľahkosť nášho bytia a úspechu.
Som tu ako jeho nástupca – superman oznámil odchod. Trvalo mi niečo viac ako týždeň, kým som sa rozhodol nepodporovať túto realitu a ostať len na obyčajnej pozícii. Nebol som sám. Ďalší, ktorí prišli na toto miesto, odišli. Ďalší, ktorí tam pracovali, to zmenili. Nakoniec nás ostalo pár – a o dva dni odchádzam aj ja.
Niečo je však inak. Ego je preč. Nahradila ho tvrdá práca, vďačnosť, ľudskosť a úprimný smiech.
Čo sa zmenilo?
Už tu nebol nikto, kto by ho kryl a zachraňoval. Takmer nikto, kto by mu podával panvičky. Musel pochopiť, že ostane sám. Musel makať, aby to celé udržal.
Načo nám je ego, ak ho nikto nevidí?
Ostávame nahí, sami so sebou. Nech si oblečieme čokoľvek, pred sebou nič neskryjeme. A čo si budeme hovoriť – nikto nechce ostať sám.
Vyhral. A ja skladám klobúk.
Ešte doznievajú posledné hromy, ale on vyšiel z tejto búrky ako motýľ, ktorý znovu objavil krásu žitia a jeho pravú podstatu. Obyčajný rozhovor, obyčajný smiech.
Možno aj táto spoločnosť bytostne potrebuje práve tento prístup – stratiť to, čo nám vytvára predstavu nesmrteľnosti. Padnúť na dno. A nájsť lásku – jeden k druhému.