Ráno. Ešte mierne spím. Držím v ruke kávu a len tak zo zvyku ťukám palcom po obrazovke. Facebook. Nič zvláštne. Reklamy, prázdne vety, známe tváre, ktoré sa mi už miešajú.
A zrazu ju vidím. Stojí sama — v inom svete. Za ňou budovy, osvetlené podvečerným svetlom, všetko pôsobí trochu cudzokrajne, trochu dokonalé. Ale je iná. Iná, ako si ju pamätám z jej postov…
Bola obyčajná. Bez filtra. V páre. A s úprimným úsmevom, ktorý jej šiel z očí.
Neviem, čo sa stalo. Ale zdá sa, že si zvolila cestu, ktorú jej potichu našepkával svet:
„Cestuj. Ukáž, ako krásne si žiješ. A nikto neuvidí tvoju bolesť.“
Vidíme. Cítime. Tiež ju poznáme.
Každý sa niekde utápame. V jedle, v spánku, v alkohole. A všetci sa tvárime, že je všetko v poriadku.
Len dúfam, že z tejto fázy vyjdeš nová. Pokojnejšia. A naplnená sama sebou.
Lebo tá druhá možnosť… je len ďalšie predstieranie.
A ty si bola dosť už keď si dostala život. Keď si milovala. Aj keď si stratila.
Kto sú, že by ťa mali súdiť? A súdia vôbec? Vidia ťa? Alebo len žijú svoje životy, bez povšimnutia tvojej snahy?