Sedím pri stole v Pizzerii v Konstanz. Deň voľna, nákupy, oddych. Čakám na svoje jedlo, je tu príjemne, svieti slnko a hrá hudba, ktorá podnecuje pocit krásy obyčajného života. Prečo túto krásu často nevnímam?
Aj ja pracujem v gastronómii, nie je to krátko. Pamätám sa, akú radosť zo života som mal, keď som prvý krát odyšiel pracovať do zahraničia. Mizerný plat, nesmierne veľa hodím odpracovaných naozaj ťažko. Ja som sa cítil neskutočne slobodne. Ranná cesta do práce po brehu mora, ten pocit, že si cez prestávku môžem kúpiť rifle bez toho, aby som o ne musel žiadať. Bolo to úžasné, keď spomínam, cítim to znovu.
Už som ďalej. Prešlo veľa myšlienok a zmenilo sa veľa. Realita ale ukáže že je krásny deň, žijem v ešte vyspelejšej krajite, technické možnosti sú úžasné a aj ja už mám niečo vybudované. Napriek tomu som často uzavretý vo svojej hlave, myšlienkach a zo sveta často vnímam len podnety, ktoré vzbudzujú negatívne pocity. Prečo? Čo sa zmenilo?
Kde sa vzala tá túžba po veľkom bohatstve, krásnej žene, výnimočnom živote… prečo, keď ten jednoduchý je tak krásny. Možno mobil, ten, ktorý som si kúpil práve z prvej výplaty a sociálne siete, ktoré časom pribudli… neviem, ale nie som rád, že to tak je.
Mám teraz nového kolegu, chlapca, mladého, ako som bol ja vtedy. Nesmierne živého. Keď ho pozorujem, vidím, čo som stratil. Keď ho pozorujem, vidím, kam sa musím vrátiť.