Sedím na gauči, ktorý nie je môj. Predo mnou zrkadlo a v ňom človek, ktorého ešte poriadne nepoznám. Z obrazu ma vytrhne pohyb – postava celá v čiernom, kroky sprevádzané hompáľajúcim sa vrkočom. Pohľad sa zvezie k stropu, slová plynú o téme, ktorá nie je dôležitá. Ledva počúvam. Myšlienky sa miešajú – o živote, zmenách a trápeniach.
Poznám ju dva roky. Čas, ktorý si často ani nevšimneme, a predsa je pre mňa najdôležitejšou osobou v mojom živote. Prečo? Jednoduché – je tu, keď ju potrebujem. Je tu aj vtedy, keď sám nechcem, ale vie, že to nie je správne.
Často sa motáme v uličkách myšlienok bez dôvodu, nosíme v sebe roky ticha len preto, že nebol nikto, kto by nás skutočne videl. Možno riešenie nie je v tom, aby sme čakali na pochopenie… ale aby sme občas vykročili z tieňa. A zistili, že život vie byť aj iný, ľahší, krajší.