Práve som otvoril oči. Na mobile správa, ktorá pokračuje vo včerajšej konverzácii – a v nej veta, ktorá ma donútila rozmýšľať. Naozaj na mňa nikto nemyslí? Som im ľahostajný? Nie. Len vyžadujem pozornosť tam, kde si ju vyberiem. Chcem, aby sa mi venovala tá konkrétna – nie iná.
A čo sa vlastne deje? Človek, od ktorého som odišiel, a on neúnavne až do konca lial svoje skúsenosti do mojej hlavy, po oznámení mojej zrady ešte intenzívnejšie. Ešte chlapec, ktorého láska je na operácii, a problémy jeho rodiny sa mu dajú čítať v očiach po telefonáte s nimi, tu stojí pevne ako socha a cez vlastnú bolesť sa úprimne zaujíma, či tu nie som úplne sám. Žena zablúdená v uličke vlastných myšlienok, zradená životom, vo mne hľadá nádej.
A ja okolo nich prechádzam, zahladený do prázdna vo mne samom, s nastaveným autopilotom. Nie je to to isté? Nie je aj tá žena, od ktorej ja žiadam pozornosť, v hĺbke takto uzavretá? Vie vôbec, čo mi ubližuje, alebo ide po prednastavenej ceste, riadená satelitom?
Čo je správne? Akceptovať a nevyžadovať od nej reakciu? Vyhovieť ľuďom okolo seba?
Trochu mi to pripomína film Yes Man – a ten mal šťastný koniec. Možno stačí pochopiť, že od nej žiadam len úprimnosť. To, že mi povie: „Nie, nepočítaj s tým.“ Toto by uzavrelo celú tú neistotu a nádej, ktorá ma nakoniec sklame.
Úprimnosť je dôležitá. Ja to viem – sám ju nedávam všetkým. Ale teraz chápem, že to musím zmeniť.