Je to asi rok, čo som na Instagrame natrafil na tieto vety:
„Nemôžeš poraziť muža, ktorému je jedno, či zažije bolesť, zlyhanie, odmietnutie, stratu, neúctu alebo zlomené srdce. On je tu, aby vyhral.“
Zapáčili sa mi.
Dal som si ich vyriť ako svoje motto.
Motto – áno, aj napriek tomu, že som sa s tým na sto percent nestotožnil.
Zlomené srdce tu bolo veľakrát. Ale stále som sa toho obával.
Neviem, či to zaradiť práve k tejto časti, alebo k odmietnutiu.
V každom prípade, to, čo chýbalo do stopercentného úspechu, bol pretrvávajúci sen o žene, ktorá ma bude milovať – a s tým spojený strach z komunikácie s každou, v ktorej som videl potenciál.
A tak aj dnes.
Rozhodnutý som šiel do práce.
A za deväť hodín, ktoré sme tam strávili spolu, som zo seba nedostal pozvanie na kávu.
Prečo? Neviem.
Ale prečo je to také dôležité?
Ja už odchádzam. Viac ju asi neuvidím.
Mal by som sa tešiť na nové miesto, na nové zážitky.
A ja sa bojím, že to, čo som dnes nezvládol, bolo premeškanie niečoho, na čo som čakal celý život.
Je to preč.
Nie je sa viac čoho obávať.
Zas to nepremeškáš.
Už sa nemusíš báť odmietnutia.
Už sa nemusíš báť straty.
Šiesta truhlica?
Áno, dnes to dávam na štýl Harryho Pottera.
Dnes kúzlim slzami, ktorými sa snažím vyplaviť myšlienky – a hlavne nádej a túžbu.
Dnes som odmietol akýkoľvek druh sebaopojenia.
Len z jediného dôvodu: nechcem si to zľahčiť.
Chcem naplno trpieť, aby moja hlava uzavrela aj toto.
Už nikdy to nechcem cítiť.
Chcem už dokonale zapadať do podstaty toho, čo som si zvolil –
byť tým, čo neprehráva. Pretože prehrať nemôže.
Pretože vie, že už v tú výhru neverí.
Pretože už na tom nezáleží.