Je ráno, práve som otvoril oči. Svetlo už plnými dúškami preniká do izby, napriek tomu je chladno. Vstupujem do sprchy a teplá voda mi steká po vlasoch, ohrieva ramená, hrudník. Bolesti, ktoré moje telo už bralo za vlastné, ma opúšťajú. Je úžasné cítiť sa na chvíľu takto príjemne. Prečo však zmizol aj pocit samoty? Veď tu stojím sám, zahalený len vodou. A predsa cítim šťastie. Rozmaznávanie. Možno je na svete veľa šťastia, len ho nevidíme – lebo sa stále za niečím ženieme.
Zažívam ho každý deň, ale až dnes si ho naplno uvedomujem. Možno stačí len byť. Byť v prítomnosti, rozmýšľať, ako sa potešiť. Aký je zmysel života? Dlho som ho hľadal. Väčšinou táto otázka končila smútkom a predstavou partnerky. Dnes nie. Dnes mi voda dala všetko, čo som potreboval. A ja som spokojný. Znamená to, že dokážem žiť šťastne aj sám? Možno áno. Aspoň dnes je mojím zmyslom života moje šťastie. A dúfam, že to tak ostane nadlho.
Je skoro september, bude chladno. A práve v chlade si človek uvedomí, aké vzácne je teplo. Teším sa na zimu, ktorú som celý život neznášal – pretože viem, že bude jednoduché potešiť sa. Sprchou ako dnes. Alebo teplým kakaom. Dnes je deň pre mňa. Pôjdem si dať kávu do hotela, vypočujem si tú ich tichú hudbu a budem si užívať, čo mi život dal.
Život často vnímame ako šero a pýtame sa, prečo v ňom nie je viac svetla. Ale možno je to tak správne. Melanchólia nám dáva šancu cítiť krásu, keď príde. V šere predsa vidno prenikať slnečné lúče najlepšie. Poznáte ten pocit, keď vám je zima a cez okno preniká len jeden lúč? Postavíte sa k nemu – a cítite teplo.
A nie sú naši blízki ako tie lúče? Užívame si ich prítomnosť, alebo ju nechávame pretekať pomedzi prsty ako túto rannú vodu? Šero je skoro tma. A v tme sú vidieť hviezdy. Tak hľadajme svoje hviezdy, nechajme sa ohrievať ich lúčmi. A každý deň si doprajme chvíľu, keď si dovolíme byť šťastní. Len tak.