Je jesenný neskorý večer, slnečné lúče sa zo sveta takmer vytratili a ja ležím v mojej posteli a hľadám starú fotku.
Popri tom sledujem iné a aj tie z času, keď som sa s bývalou partnerkou cítil najmilovanejší. Bolo to krásne – boli sme tam jeden pre druhého a dávali si podporu, akú dnes ťažko nájsť. Spomínam si na ten pocit šťastia, keď sme pochopili, že naše city sú obojstranné. Tá energia mi dala silu začať pripravovať všetko pre náš život a naše šťastie.
Sledujem tie fotky, cítim sa šťastný a milovaný a slzy mi tečú po lícach. Bolo to krásne. Prečo je to preč? Prečo niečo tak nádherné nemôže pretrvať a robiť nás šťastnými večne? Zamyslím sa a viem, že aj ja, aj ona sme už niekým úplne iným. Už vidíme inými očami, túžime po iných veciach.
Jedna jej myšlienka mi v hlave dodnes rezonuje: „Sme tu pre seba teraz, pretože sa teraz potrebujeme, aby sme vedeli pokračovať ďalej.“
“Nie, prečo to hovoríš? Našli sme sa a ja urobím všetko, aby to trvalo večne.”
Mala pravdu. Vo vzťahoch bola ďaleko predo mnou. Akceptovala to skôr, ako som to ja dokázal pochopiť.
Nie všetky spojenia sú večné. Niektoré nás majú len nasmerovať, posilniť a ukázať našu cestu.
Je dôležité prijať, že ľudia prichádzajú a odchádzajú, keď splnia svoju úlohu v našom živote. Len toto nás dokáže doviesť k cieľu – k tomu, aby sme sa stali tými, ktorými chceme byť.