Čas, hmmm… počul som niekde niečo v zmysle: „Prečo by výmysel ako čas mal riadiť môj život?“ Zaujímavé. V prvom momente možno aj všetci súhlasíme.
Ja som o tomto… hmmm… tejto dimenzii uvažoval pár hodín. Pár hodín, ktoré mi potvrdili jeho nesmiernu dôležitosť.
Očakávate niečo o produktivite? Ráno vstanem, zvládnem viac… Po podrobnom rozplánovaní dosahujem svoje ciele… OK, aj to je pravda — a môj text bude mať niečo spoločné s cieľmi, ale aj s duševným pokojom.
Ako toto súvisí s časom? Jednoducho. Predstavte si situáciu: ste v práci, máte toho nesmierne veľa, nevládzete fyzicky a vaša psychika padá pod tým náporom. Čo jediné vás zachráni pred okamžitým pádom? Tá veta… Už len jedna hodina. Čas. Je to velikán, ktorý nám v tejto situácii dá pokoj.
Predstavme si niečo iné — životný míľnik. Už len tri mesiace a budem objímať človeka, ktorého milujem. Už len pol roka a pôjdem do dôchodku. Už len dva mesiace a sú tu Vianoce. Čas. V tomto prevedení nesie meno nádej.
Niečo iné? Máme druhé výročie. Už dva roky trvá naša láska. Ani neviem, ako tých päť rokov na univerzite ubehlo. Hmmm… ten náš drobček už má jeden rôčik. V tomto momente je čas šťastím.
Ubehla to za 50 sekúnd. Z nuly na sto len za 3,5 sekundy. Hrdosť, sebavedomie a mnoho ďalších vecí, ktoré vieme zažívať len preto, že poznáme čas.
Mám čas… oddýchnem si. Vedeli by sme si tento oddych dopriať bez času? Áno? Aj bez pocitu, že príde niečo zlé? Asi nie.
Hodinky — taký nezmyselný doplnok. Náramok s kvantom súčiastok, ktorý dokáže len sústavne opakovať jeden pohyb. Načo vlastne sú? Nosíme ten kus kovu len tak? Neviem… možno viac z nás vidí v čase to všetko, čo ja. Možno to tak videli aj v minulosti. Neviem, možno to len padlo do nevedomej časti nášho mozgu. Nakoniec, ako časom všetko dôležité.
Nech je tak či onak — som šťastný, že máme čas.