Je neskoro večer a šero ma obklopuje ako jemná prikrývka samoty. V ruke držím pohár suchého vína – trpký ako môj život – a v ušiach znie smutná hudba, ktorá ma, ako zvyčajne, privádza k myšlienkam na lásku. Prečo neprichádza? Prečo každý pokus končí práve tu, pri tomto pohári, v tejto tme? Kedysi to bolo všetko tak jednoduché.
V mysli mi víria otázky. Ako dlho trvá, kým sa človek naozaj zamiluje? A ako dlho, kým si to uvedomí? Keď som bol mladší, láska prichádzala nenápadne – často po rokoch priateľstva. Tie vzťahy, ktoré rástli pomaly, boli moje najdlhšie a najkrajšie. No boli aj také, čo začali rýchlo… a rovnako rýchlo aj skončili.
Možno je chyba očakávať. Možno treba len nechať veci plynúť – bez nárokov, bez predstáv. A čo je to samota? Len stav mysle?
A čo láska samotná? Čo to je? Je to len o romantike?
Kto vo vašom živote vám zavolá o tretej ráno, lebo iný spoločný čas si nájsť nemôžete? Kto myslí na to, kedy máte voľno, len aby s vami aspoň na chvíľu mohol hovoriť? Ja také slniečko vo svojom živote mám. A som zaň vďačný. Jej svetlo rozjasňuje moje dni a ja už teraz viem, že jej hodnota v mojich očiach je neprekonateľná.
A tak myslím ďalej. Na ďalších ľudí, ktorí sú v mojom živote – bez ktorých si ho ani neviem predstaviť. Ľudí, pri ktorých by som ani nerozmýšľal a v momente by som bežal, keby ma potrebovali.
Tak prečo sa stále ženiem za láskou? Za partnerkou? Chýba mi to večerné objatie natoľko, že tomu obetujem toľko času?
Možno je čas nechať veci plynúť. Rozžiariť niekomu deň. A počkať, kým z toho ticha vyklíči niečo… neuveriteľne krásne.