Sedím pri jazere, smutný a sám. Dívam sa na odlesk jazera obklopeného nekonečnými horami Álp. Je šero a ja pri pohľade na tie odlesky rozmýšľam, ako tá voda, keď je tiež sama, dokáže byť tak pokojná a vyrovnaná. Prečo ja nie?
Je tá voda naozaj sama? Je to jedno jazero, alebo nekonečné množstvo kvapiek vody, ktoré sa navzájom podporujú? Je moje telo naozaj len jeden celok, ktorý bytostne potrebuje blízkosť niekoho, alebo je schopné žiť samo vyrovnaným životom bez partnera? Veď aj tá voda vyzerá kompletne, nepotrebuje nič iné, a napriek tomu je schopná sa spojiť s ďalšími kvapkami v nekonečnom množstve.
Tak prečo ten pocit samoty, keď je to tak podobné? Nemôže ľudstvo fungovať ako tá voda? Nemôže proste niekto na chvíľu prísť, objať ma, pobozkať, zohriať pocit chladu, ktorý v sebe nosím, a potom odísť bez toho, aby povedal svoje meno?
Prečo ľudstvo stále žije podľa mnohých pravidiel, zakazuje alebo dehonestuje striedanie partnerov a do popredia stavia rodinný život? Je to dávne nastavenie, aby sme predišli chorobám a aby sa pomocou starostlivosti páru o deti zachovala populácia? Veď Zem má aktuálne neúnosný počet ľudí, pri každom zvieracom druhu by sme jeho počet dávno redukovali.
Nie je čas tieto tradičné nastavenia zmeniť, zabudnúť na smútok, ktorý je tvorený týmto nastavením, a nechať ľudí robiť, čo je prirodzené? Nechať ich užívať si chvíľky šťastia bez toho, aby s tým boli spojené očakávania?
Naše mysle dokázali vybudovať niečo úžasné na tomto svete, úžasné a hrozivé. Pritom sa stačí pozrieť na vodu a nasledovať príklad tohto dokonalého majstrovského diela.