Šťastie… čo to vlastne je? Je to ten pocit, keď si kúpiš prvé auto, ten, keď úspešne ukončíš univerzitu, alebo ten, keď ti prvýkrát pristane na ruke lienka? Čo z toho je skutočné šťastie? Správne… všetko.
Šťastie nám je dopriate celý život. Je pre nás tak prirodzené. Už od malička — keď sa prvýkrát postavíme na nohy alebo nás naháňa sliepka po dvore. Nazval by som to nevinným šťastím.
Do puberty prejdeme mihnutím oka. Prichádzajú prvé výzvy a ich zdolávanie, budovanie vlastného sveta, hrdosť, ktorá nás nesie ďalej. To je odvážne šťastie — pretože potrebujeme skúšať nové, riskovať, veriť, že zvládneme viac, než si myslíme.
Dospelosť nie je, keď máme osemnásť. Nie je to ani v tridsiatke, ani pri prvom dieťati. Dospelosť je, keď pochopíš, že všetko raz skončí. Každá fáza má svoje čaro a ty vieš, že to, čo od života naozaj chceš, je prežiť ho tak, ako prichádza. To je uvedomelé šťastie.
Múdrosť, odpustite názov, ak s ním nesúhlasíte, prichádza vtedy, keď pochopíš, že na svete nie si sám. Že nie si jediný, na kom záleží. Že si len bodkou, doteraz nepodstatnou. A že tí, ktorí majú život podobný tomu tvojmu, ho často nemajú tak šťastný, obdarený toľkými možnosťami. A tak v sebe nájdeš uspokojenie v tom, že máš silu vyčariť úsmev na ich tvári, aspoň na chvíľku. To je šťastie z prepojenia.
A čo príde ďalej? Možno už len jedno. Šťastie z prijatia. Možno raz. Možno vtedy, keď pochopíš, že čas všetko mení sám. Že je silnejší ako ktorýkoľvek velikán tohto sveta. Vládne túžbami nás všetkých. A my sme len jeho svedkami.
Ale ktoré je to najkrajšie? Ťažko povedať. Každé má svoje čaro. Možno len treba pochopiť, že šťastie, ktoré sme už niekedy zažili, nemá expiračný dátum. Nestrácame ho — len sa ho niekedy vzdáme. Vie nás predsa potešiť aj v starobe niečo, čo zažívame prvýkrát, alebo obyčajné uznanie od iných.
Tak ho neobmedzujme. Doprajme si šťastie v maličkostiach — každý deň.