Ani neviem, čo chcem napísať. Sedím na posteli, je neskorý večer a zamýšľam sa nad dievčinou, ktorú som spoznal len nedávno. Človek zisťuje, premýšľa… a staré rany ho tlačia k strachu z bolesti či nepochopenia. Teraz nie. Prečo mám po takom krátkom čase strach, že ju stratím? Možno preto, že spôsob, akým na mňa myslí, ako so mnou komunikuje, je nesmierne úžasný. Neviem ako, ale cítim, že k nej patrím.
Myslím na ňu — a v hlave mi prebleskne spomienka na materskú školu. Pastelové steny. Vôňa tej nezabudnuteľnej pomazánky z kuchyne. Zvláštne… nemá to absolútne žiaden súvis. Až na to, že len ona a táto dávno zabudnutá spomienka vo mne vyvolávajú pocit nesmierneho šťastia a úplnej spokojnosti. Bezstarostnosť, ktorú som necítil už ani nepamätám, ako dlho.
A aj keby tento príbeh nemal koniec ako z Disneyho rozprávky, ďakujem za pripomenutie toho, aké krásne vie byť žiť na tomto svete.