Dutá socha… Jediné, čo ostalo, je túžba a mozog schopný rozmýšľať. Nechuť sa do niečoho púšťať… a zároveň ten potenciál, ktorým som obklopený. Život bez zmyslu… a jeho neustále hľadanie. Vrodená predstava o zmysle — v podobe túžby starať sa a milovať. Koža obrnená pancierom, aby už tá bolesť neprišla.
Videl som… a nerozumel. Počul som… a nechápal. Nazýval svet svetom… a mýlil sa. Zložil som si okuliare, uvidel… a precitol v človeka.
Prečo nazývam svetom Západ? Túto našu prehnitú spoločnosť. Prečo sa cítim zničený a ublížený? Prečo si kladiem tieto otázky? Pretože som videl, čo som vidieť nechcel. Pretože stále existuje boj o každodenný život. Pretože najesť sa nie je samozrejmosť — ale privilégium sveta, kde som sa narodil.
Ďakujem vám za Drozdajku. Za celý príbeh, ktorý tak presne vykresľuje dnešný svet. Svet… v pravom zmysle. Ona ale nanešťastie nikdy z tej krajiny nepríde. Neurobí to, čo by sme si zaslúžili. Neurobí — pretože sa bije o holý život.
A čo my…? Hmm… raj, do ktorého ideme na dovolenku. Úvahy o kúpe lacnej nehnuteľnosti… o lacnej pracovnej sile, ktorú využijeme pre naše ciele… Zvery. Inak nás nenazvem.
Unavený z práce, frustrovaný, sa večer zastavím na pumpe. Kúpim si dve pivá, zaplatím päť eur a idem domov. Som ako vy. Dobre ste ma vychovali. Ukojenie môjho pocitu frustrácie stojí dennú mzdu niekoho, kto sa nevie postarať o svoje dieťa — nech robí čokoľvek. Východisko nie je… Toto je zúfalstvo!!!
Vy, ktorých životná zmena stála to, čo mňa — rozhodnutie a vycestovanie do krajiny vzdialenej pár hodín. Vy, ktorí dostávate za nič, čo robíte, mzdu, ktorá predstavuje značný majetok. Vy, ktorí sa teraz možno smejete… a ďalej ľutujete svoje životy, do ktorých ste boli „neprávom“ hodení.
Vezmite ten nôž zo stola a vyrežte si jazyky… nech ďalšia generácia vidí realitu.
Hmm… zarobím si cez sezónu — a na zimu si pôjdem užiť sex v prostredí, v ktorom to ním prekvitá… Pokrokový pohľad na sexualitu? Alebo len zúfalé rozhodnutie z beznádeje? Tvoja vymletá hlava a jej potreba prežiť… to je dobrý deal.
Už nemám chuť písať. Ani vyjadrovať sa k tejto téme. Ak sme ľudia… vidíme. Ale to nechceme. Ženieme sa za vlastným. A iných prehliadame. Úplne. Kým z nich nie je osoh — neexistujú.