Ležím v posteli pripravený na spánok, som ustatý a moje úvahy sa pomaly menia na obrazy. Myslím na posledné odmietnutie, na tú, ktorá spôsobila jednu z najväčších zmien v mojom myslení. Ona si ani neuvedomuje, čo jedno nestrážené gesto dokáže, akú spúšť spôsobí. Zabudla na to pár minút po tom, ako sa to odohralo. Nebola prvá, bola jednou zo série, dúfam, že tou poslednou.
Cítim sa prázdny, vyhryzený, zničený zvnútra. Každá si zahryzla, každá niečo vytrhla a nechala prázdnu, krvavú dieru, ktorá nebola nikdy ošetrená. Zvonku ako iný, zvnútra dutý, a predsa schopný stáť ako múr a chrániť tých, ktorých miluje, kŕmiť ich kusmi ticha, ktoré vo mne ostali, aby prežili, kým to pominie.
Je toto vašim cieľom? Je to plánované ničenie pocitov, privádzanie do zúfalstva len aby sme vedeli stáť ako múry? Lebo aj tie šípy sveta bolia menej, ako spúšť, ktorú ste spôsobili. Lebo vieme, že na konci už bude pokoj. Pokoj, kde bolesť utíchne, svetlo zhasne a všetko ovládne ticho… takto som si to nepredstavoval. Veril som v pokoj v objatí, vo svetle a smiechu detí. Život ale naše túžby mení a my sami túžime, aby to svetlo zhaslo.
To svetlo raz zhasne. A my vojdeme do raja. Na rozdiel od toho, čo nás učia, však nájdeme raj tu – na zemi. Tam, kde sme sa ešte nedívali cez okuliare, ktoré nám pri narodení nasadili.