Dívam sa z okna a pozorujem dve deti, ako sa hrajú pri jazere. Možno sú to súrodenci – brat so sestričkou. Chlapček, starší, možno šesťročný, hádže kamene do vody. Po každom hode skáče a teší sa, akoby práve vyhral olympijské hry. Na prvý pohľad je to zlaté, no keď sa pozriem bližšie, vidím, že túto činnosť opakuje ako robot, nevšímajúc si svoju sestričku, ktorá sa všemožne snaží zaujať jeho pozornosť.
Jazero sa okolo nich mení. Hladina sa pokojne vlní, odrážajúc svetlo slnka, no jeho oči to nevidia, sú zamerané len na kamene. Sestrička, oveľa mladšia, možno trojročná, vníma svet okolo seba a túži po jeho pozornosti. Podáva mu kamienky, snaží sa mu pomôcť v tom, čo si myslí, že je pre neho dôležité. Ale on vidí len to jedno.
V tomto malom príbehu nachádzam zrkadlo našej doby. Už ako deti sa učíme naháňať za niečím, čo nás napĺňa len na chvíľu, zatiaľ čo nám svet uniká pomedzi prsty. Čo vlastne zanecháme za sebou? Bude to niečo, čo naplnilo naše srdcia, alebo niečo, čo sa rozplynulo v prázdnote?
Ako ten chlapček, aj ja sa občas točím v tom istom kruhu. Míňam nespočetné množstvo tvárí, hľadajúc tú, ktorá by mohla byť mojou druhou polovicou. Hľadám a porovnávam a často sa pýtam: „Čo ak príde niekto lepší?“ Žijeme v dobe, v ktorej je krása idolom a dokonalosť našim cieľom, a tak sa strácame v nekonečnom porovnávaní, kým nám pod rukami uniká to, čo je skutočné.
Kde sa stratila láska našich predkov, ktorá bola oporou v časoch, keď svet neponúkal žiadne záruky? V čase, keď zákony nechránili, keď sa ľudia báli o svoj život a o svoje práva, vedeli muži a ženy, že majú len jeden druhého. Boli si istí, že nech sa stane čokoľvek, budú stáť bok po boku, pripravení čeliť neistote spoločne.
Dnes však často zabúdame na to, čo je naozaj dôležité. Vzťahy sa stávajú obchodmi, v ktorých si každý hľadí svoje. Do vzťahov vstupujeme s obavami, akoby sme už od začiatku rátali s ich koncom. Ale kde sa stratila tá nežnosť, tá tichá náklonnosť, ktorá nás kedysi spájala? Prečo spolu vlastne tvoríme rodiny, ak si ani nedôverujeme?
Láska, kedysi náš maják v búrkach života, sa dnes stráca v mori nekonečných možností. Až keď sa čas naplní a uvedomíme si, že sa nám šanca na skutočnú lásku pomaly vytráca, začneme hľadať jej pravú hodnotu. Len či už nie je neskoro.
Tí, ktorí hľadáme lásku čistú a nezištnú, často skrývame svoje pocity zo strachu. Namiesto úprimnosti sa ukrývame za masku, nechávame sa pohltiť strachom z toho, že budeme nepochopení. A tak, keď by sme mali hovoriť pravdu, volíme radšej ticho.
Ale čo ak nájdeme odvahu a povieme pravdu? Dáme si skutočne šancu na slobodu? Možno áno, možno nie. Tieto rozhovory často končia frázou, ktorá nás ešte viac zviaže v myšlienkach a neistote. A predsa, nie je lepšie počuť: „Prepáč, ale necítim to isté,” než blúdiť v tichu a pochybnostiach?
Pravda bolí, ale v tej bolesti sa skrýva šanca na nový začiatok. Nezraňujme ľudí tichom. Povedzme pravdu a možno uvidíme, že vzťahy, ktoré máme, sa stanú pevnejšími a úprimnejšími.