Sedím pri stole v reštaurácii a pozorujem jazero, jeho tichú krásu. Predo mnou sa rozprestiera idylický výhľad, ale čo ma upúta viac, je pár sediaci pri vedľajšom stole. Obaja sú zahĺbení do svojich telefónov. Majú jeden druhého, majú čas, ktorý môžu tráviť spolu, ale namiesto toho, aby si užívali vzájomnú prítomnosť, prechádzajú sociálne siete. Moderná doba.
Láska a prítomnosť partnera už akoby stratila svoju hodnotu. Kde sú tie časy, keď si ľudia písali listy, čakali mesiace na odpoveď, a fotky si uchovávali ako poklad, aby si pripomínali tvár milovaného človeka. Verili, čakali a milovali s intenzitou, ktorú dnešná doba nepozná. Dvaja ľudia si stačili, boli pre seba celým svetom.
Dnes stačí, aby partner odišiel na pár dní – a ten druhý už hľadá lepšiu možnosť. Priznávam, som unavený z prázdnych vzťahov, v ktorých sa strácajú hodnoty. Ako sme dovolili, aby to krásne vybledlo? Vytvorili sme svet, v ktorom sa dá nájsť spriaznená duša na druhej strane planéty – ale nedokážeme si všimnúť tú, čo sedí oproti.
Namiesto rozhovorov hľadíme na obrazovky. Namiesto nežnosti sledujeme profily, v ktorých je viac filtrov než pravdy. A potom sa čudujeme, že nevieme milovať charakter. Že hľadáme iba pekný obal.
A pritom stačí tak málo. Odložiť mobil. Ísť von. Rozprávať sa. Byť. Lebo tento svet – ten skutočný – je stále plný krás. Len sme na ne zabudli dívať sa.