Sedím v novom byte, pijem rannú kávu. Svet — teda život — sa zas o niečo posunul.
V hlave mi doznieva scéna z telenovely, ktorú som včera sledoval. Čo ak by ranné lúče pretkávali tiene palmových listov na mojej haciende? Dostal by som raňajky od služobníctva, mal okolo seba ľudí, majetok, a mojou dennou náplňou by bolo riadiť chod vlastného biznisu. Krásna predstava.
A predsa — sedím v peknom byte, pijem kávu z kávovaru, ktorý ju robí len pre mňa. Chystám sa do práce, do krásneho podniku s dlhou históriou. Je tu ticho, vonia to tu. A ja sa cítim ako pred desiatimi rokmi na dovolenke v Turecku.
Zamýšľam sa nad predstavami, cieľmi… a nad spokojnosťou. Prečo stále chceme viac?
Čo ak by som už bol starý — sedemdesiatročný, s miliónmi a úspešným biznisom? A čo ak by som vtedy dostal možnosť vrátiť sa do tohto dňa? Urobil by som to? Čo by som si povedal? Prežil by som život znovu s vedomím, že som sa k tomu dostal aj cez lenivosť — alebo by som naopak zabral viac, a dosiahol viac?
Snaž sa viac v práci? Venuj sa systematicky biznisu? Začni konečne tvoriť hudbu? Buď svedomitejší?
Alebo by to znelo celkom inak:
Užívaj si, kým môžeš. Peniaze za to nestáli. Hľadaj. Obzeraj sa. Zníž požiadavky na partnerku. Všímaj si iné hodnoty. Lebo život osamote je dlhý a prázdny.
Keby sme tak vedeli, čo by sme si poradili. Keby sme tak vedeli, či koniec nebude niekde celkom inde — kde nás prikryje len obloha a obklopí ticho, ktoré už nebude naše. A či zajtrajšok vôbec príde.
V každom prípade mi táto úvaha pripomenula, že čas nemám míňať. Mám ho v kľude, ale systematicky venovať tomu, kým sa chcem stať.