Ležím na posteli a myšlienky víria hlavou. Premietam si posledný deň, možno aj dávnejšie momenty, ktoré niečo zmenili. Zostáva len jedna otázka, ktorú som už počul viackrát. Tvoja otázka. „Ako si môžeš byť taký istý?“
Je to veľmi jednoduché. Chcelo to len usporiadať myšlienky, ktoré aj v chaose dávali jasné impulzy.
„Predstav si, že blúdiš v tme. Takmer nevidíš, si zmrznutá, ale už si pochopila, že takýto je svet. Na svete neostalo teplo, alebo ho nestretávaš. Snažíš sa zažať oheň, ale všade natrafíš len na vlhké drevo, neschopné plameňa, navyše v prostredí, kde sa nedá usušiť. Počas spánku prichádza jediná satisfakcia — sen o ohni, ktorý ťa ohrieva. Ten sen do tvojho žitia prinesie teplo, ale len toľko, aby si neumrzla úplne. Často príde myšlienka, že spať a snívať večne by bolo lepšie.“
Nie je to správne? A prečo…
Idem tým lesom a vidím plamienok, malinký, neznámy, no tak vzácny. „Odo dnes mu dám všetku moju energiu, len aby sa rozhorel, aby nebol zničený tým prostredím.“
A on horí. Silnie. Ohrieva tak, ako som to nikdy necítil. Už to nie je nemožné. Už je to realita. Už nevidím šero, lebo všetko rozjasnil. Už viem, že spoločnými silami aj my dokážeme byť šťastní. Lebo on ma ohrieva. Lebo ja sa oň postarám. Lebo spoločne to ide tak prirodzene…